Sobota vecer

Sobota vecer. Sedim dost vycerpana z celeho dna na mojej vankusom obohatenej posteli (mimochodom, mam pocit, ze matrac je naplneny slamou, alebo papierom, sudiac podla sustaveho zvuku, ked sa v noci prevraciam).
Vcera vecer sme sa s Yifan (moja Malajska roomie) rozhodli vyhodit si z kopytka a zajst konecne niekam von na veceru. Zavolala som teda Kishana (ajsekar s turbanom) aby sme mali pri sebe niekoho miestneho a aby pomohol pri vybere miesta. Bolo celkom zaujimave dohodnut si miesto stretnutia, tak sme sa jednoducho nechali odviest na MG (Mahathma Ghandi) Road, co je najznamejsia ulica v Bangalore a nasledne si vymienali sms a telefonaty s popisom obchodov, ktore vidime. Nakoniec sme sa nasli a rozhodli zajst na cinu. Ako sa ukazalo, bol to naozaj dobry napad, Yifan nam objednala v cinstine a urobila nam sprievodcu cinskou kuchynou s prislubom, ze mi nieco uvari aj na nasom house. Tak som jej aj ja slubila, ze jej urobim spagety, pravdepodobne s kecupom a syrom J To bude rada! Na tomto mieste musim dodat, ze napriek tomu, ze sme boli v jednej z lepsich restauracii, zaplatili sme kazdy asi tolko co za 69 Kc obedne menu v Prahe a k tomu sme mali uzasny servis, zahrnajuci casnikov, ktory nam priebezne chodili dokladat, ked uvideli prazdne taniere.
Po veceri sme si dopriali pivko, ktore chuti skor ako americke ako nase, v jednom az prilis hlucnom music bare. Hudbu hrali tak nahlas, ze sme tam vsetci traja sedeli ako peny a pozorovali tancujucich/poskakujucich Indov, seba navzajom a dvoch bielych turistov a to bol aj zaver naseho vecera. Cestou domov som sa utvrdila vo svojich vynikajucich zjednavacich metodach, ked sme v snahe dostat sa domov ukecavali vodicov riksi na dobru cenu (pretoze po urcitej hodine uz nezapinaju taxameter, alebo si potom nauctuju dvakrat tolko). Vrcholom bolo, ked som pri vystupovani a plateni zahrala, ze mame o 10 menej ako dohodnuta cena a vodic bez namietok vzal, co sme mu dali a odisiel. Ako som zistila dnes, zaplatili sme ovela menej akoby sme platili pri normalnej cene. Darmo, som predsa Slovenka, viem ako o.. klamat system J
Na sobotu sme sa s Yifan dohodli, ze ked sa prebudime, pojdeme na „prehliadku zaujimavych miest“ v meste. Tak sa aj stalo... Pomaly sme sa vychystali a nechali sa odviezt niekde, kde sme tusili ze nieco take najdeme.. Uz som mozno spominala, ze je tazko orientovat sa podla mapy, alebo vobec cohokolvek. Okrem toho moc tu toho k videniu asi nie je... Ked sme vystupili na mieste, ktore ma podla „mapy“ najvacsiu koncentraciu zaujimavych budov, ocitli sme sa v pomerne rozlahlom parku, ktory by u nas bol isto peknym a oblubenym miestom na prechadzky, alebo krabicove vino. Tento vsak bol zarasteny, plny odpadkov, ale napriektomu aj ludi posedavajucich na lavickach. Na jeho konci sme celkom znechutene narazili na budovu Najvyssieho sudu (tzv High Court po bangalorsky, inac vsade na svete Supreme Court, nie?), co je celkom velka cervena budova, ktoru si ale bezny clovek prezrie len z ulice 200 m pre nim. Hned oproti je dalsia vladna budova, ktora sa vola Vidhan Soudha a je este krajsia ako sud. Je na zamyslenie, ze vsetky vladne urady a podobne budovy su tu vzdy krasne opecovane, s upravenou zelenou, cistymi chodnikmi vsade dookola a ostatne miesta chatraju..
No, tu sa dostavam na zaciatok nasho dna. Pri foteni tychto prvych peknych a velkych budov nas vyrusil pan, ktory nam zacal vnucovat svoje sprievodcovske sluzby. Spociatku sme ignorovali, no potom nam zacal ukazovat svoju riksu, brozurku, co vsetko nam ukaze, svoje vizitky, „best quality service“, „your guide“ a cenu 10 rupii za hodinu. To sme uz zbystrili pozornost a ked povedal, ze mozme vystupit kedy chceme, rozhodli sme sa ist do toho. Nechcelo sa nam tomu uverit, ale pri predstave ze by sme mali po celom Bangalore bez spolahlivej mapy hladat pekne miesta, sme sadli do rikse a isli.
Prva zastavka bol Bangalore palace, co je v podstate len replika europskeho hradu, zvnutra bohate vyzdobena, co sme sa mohli ale presvedcit len vo „foajee“, pretoze 200 rupii sa nam za prehliadku ani trosku nechcelo davat. Palac sa bez vstupneho ani nesmie fotit, ako nas upozornil pan straznik s flintou v ruke, ale podarilo sa mi ukorystit 3 obrazky zo zadneho okienka rikse pri ceste odtial. Pri druhej zastavke sme uz zacali mat tusenie, preco prehliadka mesta stoji len 10 na hodinu, ked nas pan vylozil pri luxusne vyzerajucom obchodiku plnom drahych suvenirov so slovami „the best kashmir, madam, best jewellery, madam, have a look, don t have to purchase, have a look, madam“ J Tak madam had a look... Vecicky tu ale boli prekrasne, hodvabne a kasmirove latky, saly, rozne vyrobky, rucne tkane koberce, sperky, drevene blbosticky, mramorovy Taj Mahal, a rozne gycovo vyzerajuce hand made vyrobky, ale kua drahe! Tak sme sa vratili k nasemu sprievodcovi a zamierili k dalsiemu bodu, ktorym bol, ako inac dalsi obchodik so suvenirmi! Cestou nam ale poukazoval nejake zaujimave miesta, pri ktorych by ale objektivne aj tak nemalo zmysel zastavovat. Po onom druhom obchodiku sme mu uz oznamili „no shopping“, tak nas vzal do veeelkej zahrady s nejakym nazvom, ktory updejtujem neskor, bo mi to tu nejak nejde s menami a nazvami...(nehovoriac o tom, ze v piatok som sa v praci predstavovala ludom, s ktorymi som sa vraj uz pred tym zoznamovala, trapaaas, ale ked vsetci vyzeraju podobne...). Zahrada je celkom pekna, plna roznych nam neznamych stromov a krickov a kraluje jej velikansky historicky sklennik, v ktorom sa akurat pripravovala nejaka vystava ruzi, ale evidenetne stihli tak akurat zasiat semienka... Kupodivu je aj dobre udrzovana, co ale neznamena, ze su v nej pokosene travniky, aj smetia sa tu najde za par vriec... Cestou z nej k nasej riksi sme si od poulicneho predavaca kupili divne ovocie z nazvom guava (asi), ktore sa myslim neda porovnat k nijakemu nam znamemu.... zvonka zelene, zvnutra ruzove, velke ako pomaranc, celkom tvrde, podavane narezane na mesiaciky so solou a stiplavym korenim (!), ktore by som mozno nahradila cukrom.
Este v zahrade nam vodic vysvetlil, ze za kazdu navsetu obchodu dostane kupon a za 10 si to chodi v nedelu vymenovat za knihy, oblecenie a ine skolske potreby pre jeho 4 deti v hodnote 500R (udajne). K tomu nas asi 40 rocny pan este informoval, ze jeho mila 21 rocna manzelka caka 5. na co nasledovala, uz klasicka otazka, ci sme vydate. Inac nas sprievodca bol naozaj velmi mily, vysvetloval nam veci, fotil nas a vychadzal v ustrety s cim bolo treba, skratka „best quality service“. Tak nam ho prislo trosku luto a suhlasili sme s rychlou navsetvou este jedneho shopu, kde sme sa zase len tak pomotali, popozerali znova ten isty tovar a s kuponom v jeho vrecku sa nechali odviest na posledne miesto – MG road – kde sme mu zaplatili za 2,5 hodiny smiesnych 30 rupii (a to spolu) a isli. Je mi ho celkom luto, pretoze za ten cas a tie kilometre co s nami najazdil mohol mat vcelku slusne prachy od normalnych cestujucich, a takto si zarobil 30 a 4 kuponiky. Ale snad to chlapik ma spocitane, lebo bol fakt sympatak a super, ze nam ukazal skoro vsetko co sa tu da vidiet. Su tu este asi dve muzea, ale to nechame nabuduce.
Na MG sme si nakupili potrebne veci a rozdelili sa, pretoze moja trosku viac senzitivna spolubyvajuca (vo vela ohladoch) sa necitila dobre a isla domov, a ja som mala dohodnute stretnutie s Devikou. S nou som sa este trosku pomotala a isla napokon do nasho housu. Pozreli sme si par dielov serialov, no a teraz tu uz polomrtva unavou pisem o tomto mojom dni, ktorym zacinam druhy tyzden svojho pobytu v tomto prazvlastnom „awe-„ meste. Hm tak to som prave vymyslela, lebo sa neviem rozhodnut, ci je awesome alebo awefull... Hned ako na to pridem, dam vediet. Bude to ale asi nezavazne, pretoze za tych 6 mesiacov sa to asi velakrat zmeni.
Papa a piste.